Už sa vám to niekedy stalo?
Sedíte v autobuse, v električke, či v inom dopravnom prostriedku a zrazu vás zo zadumania, alebo z čítania časopisu vyruší zvláštny hlas. Prekvapene vzhliadnete a po chvíli je vám všetko jasné. Pomenší, zavalitý mladý muž, so šibalskými očkami, rozplešteným nosíkom a veľkými líčkami, sa húževnato, ale nezrozumiteľne snaží niečo vysvetliť skupinke podobne vyzerajúcich kamarátov.
Ide o mladých chuligánov? Nie, to len do dopravného prostriedku vstúpil život vo svojej pestrosti a prirodzenosti. Vy však neviete kam s pohľadom – láka vás pozorovať skupinku, no zároveň zvažujete, že by ste to robiť asi nemali.
Neviete však odolať. Mladí ľudia tvoriaci skupinku sú nápadní. A to nie len svojim vzhľadom, ale i správaním – občas sú hlučnejší a témy ich rozhovorov môžu vzbudzovať pobavenie. Staršia pani sediaca opodiaľ si s ľútosťou v hlase povzdychne: „ Ach, to sú tie mongoloidné deti“. Vám sa možno práve v tej chvíli z pamäte vynoria slová ako Downov syndróm, mentálne postihnutie. Ja by som ich však radšej nazvala menom – napriek mentálnemu postihnutiu (alebo práve preň) sú to moji kamaráti.
Integrácia
Žijeme v civilizovanej spoločnosti a operujeme so slovami ako demokracia, ľudské práva, integrácia. Do zákonov prenikajú normy o bezbariérovosti stavieb a množia sa snahy o sociálne a pracovné začleňovanie ľudí s postihnutím do spoločnosti. Preto niet divu, že ľudí s postihnutím už môžeme vidieť, počuť, či stretnúť stále častejšie. Ak už nie sú vo vašom bezprostrednom okolí (ako príbuzní, či známi), môžu sa stať „integrovanými“ spolužiakmi vášho dieťaťa, či vašimi susedmi. Niektorých už dokonca môžete stretnúť ako pomocných čašníkov, záhradníkov, či ako dokladačov tovaru v supermarkete.
Je viac ako pravdepodobné, že sa s ľuďmi s mentálnym postihnutím nie len že stretnete, ale dostanete sa aj do priameho kontaktu, kedy si budete musieť napríklad niečo objednať, niečo sa spýtať, prípadne vás oslovia oni sami...
Ľudia si postupne zvykli, že po uliciach chodia nevidiaci s bielou paličkou a občas sa spýtajú na smer, že do autobusu nastupuje človek na vozíku a poprosí o pomoc, že v obchodných centrách sa prechádzajú „posunkujúce“ skupinky kamarátov. Kdesi v úzadí sú však stále ľudia s mentálnym postihnutím, ktorých si mnoho ľudí stále zamieňa s ľuďmi s duševnými poruchami.
Mentálne postihnutie
Zabudnite na slová ako „mongoloidní“, „Božie deti“, „slniečka“, „neprebudení“. Mentálne postihnutie nie je trest, ani dar. Je to súčasť života a nepotrebuje iné špeciálne pomenovania. Tak ako sme si zvykli na ľudí s telesným, zrakovým, či sluchovým postihnutím, je na čase prijať aj ľudí s mentálnym postihnutím. Jedným zo spôsobov ako ich prijať, je niečo o nich vedieť. Lebo len poznanie a osobná skúsenosť zbavujú ľudí strachu a predsudkov.
Na začiatok je dôležité vysvetliť, čo to vlastne mentálne postihnutie je. Jedna z najzrozumiteľnejších definícií tohto postihnutia hovorí, že mentálne postihnutie je „stav celkového zníženia intelektových schopností, pod priemer, ktorý nastal v určitom období vývinu a je sprevádzaný jednou alebo viacerými poruchami v oblasti zrenia, učenia, sociálnej prispôsobivosti.“ Zjednodušene povedané, ľudia s mentálnym postihnutím nie sú chorí, majú „len“ ťažkosti s učením – učia sa pomalšie, oneskorene a naučené informácie nevedia dobre využiť v bežných životných situáciách. Ale tak ako sa my tzv. nepostihnutí líšime v schopnostiach, vedomostiach a zručnostiach, tak isto sa líšia aj ľudia s mentálnym postihnutím medzi sebou – sú medzi nimi veľmi ťažko postihnutí odkázaní na celoživotnú opateru, ako aj takí, ktorí po dostatočnom zácviku môžu bývať, pracovať a existovať relatívne samostatne. Je pri takejto rôznorodosti vôbec možné určiť spoločné špecifiká komunikácie tejto skupinky ľudí? Sú vôbec nejaké?
Každý chce komunikovať
Komunikácia s inými ľuďmi je dôležitou časťou nášho života. Aj bez pridružených postihnutí zraku, sluchu, či rečových orgánov, väčšina ľudí s mentálnym postihnutím má v komunikácii problémy. Vzhľadom na ich obmedzené rozumové schopnosti sa tieto problémy môžu prejaviť tak v počúvaní (vnímaní), ako aj v porozumení, vo formulovaní myšlienok a predstáv, v rozprávaní, čítaní, písaní. Všetko sú totiž spôsoby, ako s ľuďmi komunikujeme.
Komunikácia je potrebná, aby sme iným povedali, čo potrebujeme a chceme, podali informáciu, vyjadrili svoje pocity a mohli sa cítiť súčasťou spoločnosti.
Nejde len o rozprávanie. Je tu tiež mimika, gestikulácia. Je veľa dôvodov, prečo majú ľudia s mentálnym postihnutím problémy v komunikácii a ich problémy sa rôznia. Niektorí sa dokonca nenaučili rozprávať a ani toho nebudú schopní. Pri komunikácii využívajú niektorú z foriem uľahčovanej komunikácie (napr. piktogramy, zjednodušenú znakovú reč, čítacie knihy a pod.).
Nech je však ich schopnosť rozprávať akákoľvek, komunikovať chcú. Pretože lepšia komunikácia im uľahčuje život a umožňuje im mať väčšiu kontrolu nad svojim bytím a nad tým, čo sa vôkol nich deje.
Poznanie limitov uľahčuje komunikáciu
Podstatou dobrej komunikácie je jej porozumenie a plynulosť. Problémom u ľudí s mentálnym postihnutím je nedostatočné spracovávanie veľkého množstva informácií podávaných v krátkom čase a udržanie pozornosti počas komunikačného aktu. Poznanie limitov našich kamarátov s postihnutím nám napomáha pri hľadaní efektívnejších ciest v komunikácii s nimi.
Keďže na komunikáciu sú potrební minimálne dvaja, úspech stojí a padá na komunikačnom partnerovi bez postihnutia. Ten je tým, ktorý môže zabezpečiť, aby komunikácia bola relatívne zmysluplná a plynulá, vďaka uplatňovaniu určitých zásad:
1. V dôsledku obmedzených kognitívnych schopností a narušeného procesu pamäte - poskytujte ľuďom s mentálnym postihnutím len obmedzené množstvo informácii súčasne.
Ľudia s mentálnym postihnutím majú slabú krátkodobú pamäť, ktorej úloha spočíva v priebežnom uchovávaní informácií. Je preto žiaduce podávať im informácie v malých, ucelených častiach. Napríklad, upozornenie, že nemá behať po chodbe je efektívnejšie vyjadriť v podobe „ Po chodbe sa kráča.“ než „Ak budeš po chodbe behať, môžeš sa pošmyknúť a spadnúť. Kráčaj!“
2. Ľudia s mentálnym postihnutím majú horšiu predstavivosť a abstraktné myslenie – vyhýbajte sa preto používaniu abstraktných výrazov a akronymov, hovorte konkrétne.
Slová ako jablko, auto, sukňa sú ľahko pochopiteľné, pretože sú hmatateľné, reálne. Naproti tomu dopravný prostriedok, alebo odev nevyjadrujú nič konkrétne, a preto sú ťažšie pochopiteľné. Iné abstraktné slovo napr. galantne, neprezentuje nič viditeľné ani jednoznačné a pochopiteľné a rovnako je na pochopenie náročné. Dávajte si preto pozor a skúste sa preto zjednodušene pýtať: „Chcel by si ísť autom alebo autobusom?“, radšej než „Aký dopravný prostriedok by si chcel použiť?“. Alebo, ak žiadate od niekoho, aby niečo urobil jemne, skúste mu tento abstraktný pojem priblížiť tak, že mu chytíte ruky a ukážete jemné pohladenie.
3. Všímajte si ich odpovede a zistite, či ide naozaj o ich skutočné priania a názory, alebo nie.
Ľudia s mentálnym postihnutím často odpovedajú na rovnaké otázky rovnako, pretože ich v danej chvíli nič nenapadne a zároveň sú veľmi ľahko ovplyvniteľní formuláciou samotnej otázky. Povzbudzovať k objektívnejším odpovediam je ich možné napríklad otvorenými otázkami s možnosťami výberu napr. „Prosíš si čaj alebo kávu?“, namiesto otázky „Čo si prosíš piť?“, či „Dáš si čaj?“.
4. Neustále rozvíjajte ich komunikačné zručnosti.
Niky nie je neskoro na zmenu, aj keby mala byť len nepatrná. Stále sa snažte rozvíjať ich komunikačné zručnosti – opakovane zdôrazňujte, že:
- pri komunikácii sa treba pozerať na toho, s kým sa rozprávame;
- na otázky treba odpovedať, tzn. nemožno len tak zmeniť tému rozhovoru;
- je slušné rozprávať aj na témy, ktoré zaujímajú aj iných;
- rozvíjajte ich slovnú zásobu správnym pomenovaním skutočnosti a pod.
Každá minca má dve strany
Všetko má svoje pozitíva i negatíva. Platí to aj u mentálneho postihnutia, ktoré nie je len o nedostatkoch a problémoch. Často sa spája so smiechom, zábavou, humornými situáciami.
Väčšina ľudí s mentálnym postihnutím je až osviežujúco prirodzená a otvorená.
Napr. jeden z našich kamarátov s Downovým syndrómom nemá problém kedykoľvek sa zoznámiť s ľuďmi, ktorí sú mu sympatickí. Na rozdiel od nás „bežných“ ľudí, kamkoľvek príde nahlas pozdraví a predstaví sa. To všetko bez ohľadu na to, že má obmedzenú aktívnu aj pasívnu slovnú zásobu a nerozumie dobre po slovensky (je maďarskej národnosti) a horšie artikuluje.
Komunikačné tipy
- Uistite sa, že sa človek s mentálnym postihnutím na vás sústredí – oslovte ho/ ju menom, trvajte na očnom kontakte.
- Môže sa stať, že niekedy v dôsledku ťažkého stupňa postihnutia pochybujete o tom, či je dotyčná osoba schopná komunikovať. Bez ohľadu na to, či sa dozviete ako to naozaj je, pristupujte k danej osobe s rešpektom a s vierou, že tomu tak je.
- Používajte primeraný slovník (jednoduché a jasné slová, krátke a zrozumiteľné vety) a primeraný tón.
- Dajte človeku s mentálnym postihnutím dostatočne dlhý čas na odpoveď, resp. reakciu.
- Overte si, či vám skutočne rozumie, pričom otázka „Rozumieš mi?“ nestačí.
- Buďte v komunikácii čestný a priznajte, keď nechápete, nepredstierajte, že rozumiete, keď tomu tak nie je (stačí povedať: „Prepáč, nerozumiem ti. Zopakuj mi, prosím, čo si povedal.“)
- Zapojte aj alternatívne komunikačné stratégie (ukazovanie obrázkov, znakov a pod.).
Cieľom tohto článku bolo priblížiť spôsob komunikácie s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Ak niekedy v budúcnosti stretnete človeka s mentálnym postihnutím, pokojne sa nechajte vtiahnuť do rozhovoru, odpovedzte na otázku, prípadne sa pýtajte. Veď už viete ako na to!
Helena Kusá
Zdroj: Slnečnica č. 4/2010