Vojtova metóda alebo Bobath koncept?

Rodičia, ktorí s bábätkami cvičia takmer od narodenia v dôsledku rôznych diagnóz či centrálnych koordinačných porúch, vedia, koľko trpezlivosti a lásky musia vynaložiť na to, aby cvičením dopomohli dieťaťu k samostatnej chôdzi či zlepšeniu jeho psychomotorického zdravia.

Vojtova metóda bola zostavená neurológom prof. MUDr. Václavom Vojtom v 50. rokoch minulého storočia. Ide o formu terapie, resp. cvičenia pri poruchách psychomotorického vývoja, v rámci ktorého sa stimuláciou špecifických bodov aktivujú v mozgu vrodené pohybové vzory, čím telo reaguje pohybovou odpoveďou. Okrem tejto pohybovej aktivity dochádza k ďalším procesom, napr. posilňujú sa brušné svaly, cvičí sa dýchanie, bránica, upravuje sa frekvencia tepu, aktivujú sa ďalšie nervové centrá, čo celkovo prispieva k napredovaniu dieťaťa po mentálnej i motorickej stránke.

Za zrodom Bobathovej metódy stoja nemeckí manželia Berta a Karl Bobathovci. Koncept, ktorý začali rozvíjať vo Veľkej Británii, sa rovnako využíva pri mnohých neurologických problémoch a poruchách s cieľom zvýšenia pohyblivosti tela. Na to sa v tejto terapii pozerá ako na jeden celok. Dbá sa na celkovú manipuláciu s dieťatkom počas celého dňa a prostredníctvom senzomotorickej stimulácie sa dosahuje jeho správny vývoj a napredovanie.

V našich podmienkach je už aj z tradície zvykom začínať terapiu práve metódou prof. Vojtu. Dôkazom toho je i počet terapeutov, z ktorých je drvivá väčšina špecializovaná práve na to. Anglicky hovoriace štáty uprednostňujú skôr Bobath koncept, keďže na „Vojtovku“ sa pozerá kvôli plaču dieťaťa ako na niečo, čím sa mu ubližuje. Terapeuti sa tu nesústreďujú na konkrétne reflexné body, ale na ľudské telo nazerajú ako na komplexný systém, čomu je aj prispôsobená terapia.

Konkrétna metóda by sa však mala vyberať podľa potrieb dieťaťa, pretože podľa fyzioterapeutov neexistuje lepšia či horšia metóda. Najdôležitejšie je, aby dieťa cvičilo a spôsob by sa mal vybrať podľa toho, čo je vzhľadom na jeho problém potrebné.

Nemalo by to byť nikdy o tom, ktorá terapia je lepšia. Cieľom pre každého fyzioterapeuta je dostať dieťa do čo najlepšej kvality a je jedno akou cestou, každá terapia má spoločný cieľ, len cesty, ako k nemu dospieť, sú iné. Hneď ako profesionál cvičiaci jednu metódu spozoruje, že dieťa stagnuje, nenapreduje a nezlepšuje sa v motorike, buď je terapia zle nastavená alebo je čas zmeniť ju a nasmerovať dieťa k inému odborníkovi, ktorý sa venuje inému konceptu. 

Pri Vojtovej metóde ide o reflexnú odpoveď dieťatka na stimuláciu istých bodov na tele. Prostredníctvom aktivity svalov na základe reflexnej odpovede dokáže terapeut spustiť v mozgu signál pre správny pohybový vzor, ktorý následne dieťa využíva vo svojom pohybe. Cvičenie sa realizuje sedem dní v týždni 3- až 5-krát do dňa podľa veku a stavu dieťaťa.

Bobath koncept je celkový prístup k dieťaťu, dbá na to, ako sa dieťa nosí, prebaľuje, kŕmi, v akých polohách spí, ako sa s ním manipuluje, hrá a pod. Ide o celý komplex, ako sa o dieťa starať 24 hodín denne. Z tohto pohľadu  je to náročnejšie, dieťa „cvičí“ celý deň, pretože všetko, čo sa s ním robí, smeruje k jeho posunu v motorike.

Tak, ako každá strana mince, aj táto oblasť má svojich zástancov i odporcov. Najdôležitejšie je poznať dieťa a správne diagnostikovať, ktorá metóda bude pre zlepšenie jeho stavu najlepšia. Rodičia sa najviac boja, že dieťa bude pri cvičení plakať. Dieťa plače pri cvičení v oboch konceptoch, avšak pri „Vojtovke“ ide o reflexnú odpoveď, stimuluje sa konkrétny bod a očakáva sa konkrétna odpoveď, zatiaľ čo Bobath koncept využíva funkčnú hru, prostredie, ktoré je pre dieťa prirodzené a jeho motiváciu dosiahnuť isté ciele za istých pravidiel.

Tu sa stretávame s najčastejším omylom a to, že cvičenie prostredníctvom „Bobatha“ veľa ľudí považuje za nižší stupeň rehabilitácie, berú ho len ako "hru.“ Dieťa môže plakať pri oboch konceptoch, nebolí ho však cvičenie v žiadnom z nich. Dieťa nevie povedať, že sa mu niečo nepáči, malé bábätko bojuje plačom, väčšie odporom, nie je to ale o tom, že ho niečo bolí, ale vyžadujeme niečo, čo nie je preň v daný moment pohodlné, napr. neprirodzená poloha a pod.

Je preto potrebné poznať dieťa aj to, o aký typ plaču ide. Rodič pozná plač svojho dieťaťa, každá mama vie odlíšiť žalostný, plač z hnevu alebo plač, že niečo nie je v poriadku. Vtedy musí aj fyzioterapeut spozornieť – buď je dieťa prestimulované a je potrebné terapiu napr. zvoľniť. Terapia, po ktorej dieťa ešte polhodinu plače, nemá zmysel. Po cvičení by si ho mamina mala pritúliť a do pár minút by malo byť opäť pokojné, hrať sa a na cvičenie zabudnúť.

K častým paradoxom patria i prípady, keď je dieťa choré a počas dní, keď necvičí, sa, paradoxne, v motorike zlepší. To je podľa odborníčky signál, že už je prestimulované, predráždené a je potrebné z cvičenia ubrať, prípadne zmeniť intenzitu či samotnú terapiu a poslať rodičov s dieťaťom za profesionálom z iného terapeutického konceptu.

Aj z týchto dôvodov má byť rodič pri terapii.  Je potrebné, aby fyzioterapeut pracoval nielen s dieťaťom, ale aj s ním. Potrebuje vedieť, ako dieťa spí, ako sa počas dní, keď neboli na rehabilitácii, mali, ako prebiehalo cvičenie doma, čo sa zmenilo, s čím bol problém. Aj to sú dôležité informácie, pretože hoci dieťa po terapii hneď zaspí, ale jeho nočný spánok je nespokojný, prerušovaný, aj to sú signály, že je predráždené a je potrebné niečo v terapii zmeniť.

Pri oboch metódach je potrebné dopriať dieťaťu i rodičom čas. Netlačiť na nich, fyzioterapeut potrebuje mať čas dieťa dôsledne vyšetriť, ukázať cviky, dieťa musí mať čas cvičenie spracovať, prijať ho a ukázať, čo vie. Nie je to o tom, že terapeut malého pacienta rýchlo odcvičí, ale o tom, aby ho aktivoval, nemá to byť súboj, ale súhra. Rovnako rodič musí terapiu prijať.

Pri oboch metódach je potrebné dopriať dieťaťu i rodičom čas.

Mama a dieťa sú jeden celok, ak dieťa cíti, že mama terapiu neprijala, ani ono ju neprijme. Mama musí vedieť, prečo je potrebné s dieťaťom cvičiť, a tým sa dosiahne kvalitnejšia spolupráca. Nie je to o tom, prísť rýchlo domov, odcvičiť a mať pokoj.

Pri voľbe terapie je potrebné zohľadniť jej prínos pre dieťa a odstránenie problémov, kvôli ktorým sa s ňou začína. Pri voľbe by nemala byť kritériom dostupnosť fyzioterapeuta, ale je na zvážení neurológa a lekára fyziatra, čo je pre dieťa vhodné.  Či už je to „Vojtovka“ alebo „Bobath“, existujú prípady, keď sa prvá metóda neodporúča a indikuje sa druhá, prípadne sa zvolí ich kombinácia.

Bobath

Napr. u zdravých, ale predčasne narodených detí, ktoré majú nejakú centrálnu koordinačnú poruchu, je prvou voľbou Vojtovka. Zároveň sú aj prípady, keď sa uprednostňuje Bobath koncept, a to z dôvodu jeho odlišnej stimulácie mozgu oproti Vojtovej metóde.

Metódy sa dajú aj kombinovať. Ak dieťa napríklad cvičí „Vojtovku“, fyziater sa môže rozhodnúť, že z Bobath konceptu si vezme napr. handling, čím sa sústredí na širší záber dieťaťa, teda ako sa nosí, prebaľuje, v akých polohách spí, ako sa s ním manipuluje, hrá, teda ide o celý komplex, ako sa o neho staráme 24 hodín denne.

Sú aj prípady, keď dieťa zvláda „Vojtovku“, ale mama nie. Aj to je indikácia pre zmenu terapie, pretože pre mamu je to fyzicky alebo psychicky náročné. Terapia vtedy nemá požadovaný efekt.

terapie

Rovnako sa v zahraničí dostávajú do popredia aj ďalšie metódy v rehabilitácii a aj táto oblasť podlieha trendom. U nás sú však zatiaľ najpreferovanejšie spomínané dve metódy. Je to aj z dôvodu zabehnutého systému, ktorý v súčasnosti u nás funguje, ale aj finančnej náročnosti či dostupnosti vzdelávania. Pri akejkoľvek terapii je najdôležitejší prospech dieťaťa a spolupráca s rodičom.

Rehabilitácia nemá význam len pre dané obdobie života dieťaťa, jej benefity siahajú aj do jeho budúcnosti. Preto je dôležité nepodceňovať cvičenie a ani sa neponáhľať s jeho ukončením. Ak dieťa hýbe nožičkami, ručičkami, usmieva sa, okolie si myslí, že je všetko v poriadku, ale skúsený terapeut vidí, kde by mohli nastať problémy, ktoré rodič spozoruje až neskôr, keď má dieťa napr. 6 - 9 mesiacov a stále leží a nepretáča sa. Ale čas ubehol a u malých detí je každý deň dôležitý. Prvý rok života dieťaťa je najdôležitejší. Vtedy dieťa urobí toľko, ako už nikdy viac vo svojom živote. Je to základ pre celý život. Preto je „stratený“ mesiac či dva veľa a nemôže sa čakať na rodiča, kým si všimne odchýlku v motorike. Rovnako tak je ďalším problémom to, že rodičia prestávajú cvičiť, alebo cvičia menej, ak už dosiahli nejaký cieľ. To, že sa dieťa postavilo alebo lozí, ešte neznamená, že je všetko v poriadku.

Prvý rok života dieťaťa je najdôležitejší. Vtedy dieťa urobí toľko, ako už nikdy viac vo svojom živote. Je to základ pre celý život.

Väčšinou je dieťa v terapii, až kým nemá samostatnú chôdzu, ale aj tá musí byť správna. Či sa dobre postavilo, či ide správne noha. Ak sa mamička trápi rok, treba to ešte pár týždňov či mesiacov potiahnuť.

Aj u dieťaťa, ktoré nemá žiadne diagnózy, je totiž cieľom, aby si prešlo vývojom (poloha na brušku a dvíhanie hlavy, plazenie, šikmý sed, lozenie, postavenie sa, široký sed a samostatná chôdza) a predišlo sa komplikáciám. Preto je zlé, ak aj deti bez diagnóz rodičia či starí rodičia nasilu a skoro posádzajú poobkladané vankúšmi, ťahajú ich a vodia na silu za ruky, či dávajú do rôznych chodúľok, ktoré majú za následok vykrivenie chrbtice, špičkovanie a nesprávne zapájanie svalov, taktiež ich pasívne tlačia v autách a bicykloch po ulici. Dieťa má samo objavovať, čo dokáže.

U každého dieťaťa potrebujeme kvalitné otáčanie, lozenie, aby sa eliminovalo riziko problémov neskôr. Nemá to význam len pre hrubú motoriku, teda telo a trup, ale i pre jemnú motoriku, ako rozprávanie, jedenie, manipulácia ručičkou, zdravé chodidlo a pod.

https://mamaaja.sk/clanky/batola/terapie-v-prospech-dietata-vojtova-metoda-a-bobath-koncept