Kto by už nepoznal známu knižku plnú príbehov o psíčkovi a mačičke od Karla Čapka? U nás to bola vlastne prvá kniha, ktorú mi štvorročný Juraj dovolil čítať. Doteraz sme len opisovali ilustrácie a zrazu sa ľady prelomili a z mojich úst vychádza text. Konečne!
Tešila som sa ako Jurko počúval ako psíček a mačička umývali dlážku. A že počúval pozorne, to mi hneď po prečítaní názorne dokázal. Dookola jedol imaginárne mydlo ako psíček, ktorý si myslel, že je to niečo sladké a voňavé pod zub a ja som mu podávala vodu, aby tie akože bubliny spláchol. A tak sme jedli a zapíjali to mydlo, až ma to unavilo, pretože už bol čas na spanie. Z druhej strany som sa tešila z úspechu, že sa Jurko posunul ďalej. Dokázal počúvať, vnímať text a ešte to aj zahrať.
Tešenie ma však o pár dní prešlo, keď sa Jurko posadil do lavóra a fujkal, prskal, z čoho som vydedukovala, že on je to fuj špinavé prádlo, ktoré bolo opraté v práčke a donútil ma s tým lavórom naloženým jeho dvadsaťkilovou maličkosťou prejsť až na balkón. Tam vyliezol na stôl, chytil sa oboma rukami šnúry na bielizeň akoby sa viezol v MHD a začal mňaukať a havkať, čím mi dal najavo, že sa suší na šnúre ako naši hrdinovia z knižky. Uf! Pod nami je síce len jedno poschodie, ale držať som ho nemohla, to mu nebolo po vôli a nedalo sa riskovať, že sa bude veľmi mykať, a tak som len v strehu stála a čakala kedy sa môj zverinec dosuší. Trvalo to dosť dlho a môj žalúdok je stiahnutý ešte aj teraz, keď si na to pomyslím.
Asi si budem musieť dávať väčší pozor pri výbere detskej literatúry a dopredu zvažovať následky. Jeho divadelné vlohy typické pre deti s Downovým syndrómom môžu byť niekedy fakt na hrane nielen s mojou trpezlivosťou ale aj s nebezpečenstvom.
Eva Kontúrová