Moje dieťa s hendikepom si zaslúži byť v rovnakej triede, ako tvoje, pretože od toho závisí jeho budúcnosť.
Jillian Benfield je matkou 3 detí, manželkou vojaka, bývalá novinárka a televízna redaktorka. Aj ona sa zaraďuje do skupiny mamičiek „Lucky Few“, teda mamičiek detí s Downovým syndrómom.
Je autorkou (na internete je k stiahnutiu zadarmo jej e – kniha 5 duševných útech pre rodiča s dieťaťom so špeciálnymi potrebami – 5 Spiritual Comforts For Special Needs Parents - http://www.jillianbenfield.com/free-e-book/), spíkerkou, aktívnou v boji za inkluzívne vzdelávanie. A presne toho sa týka aj jej otvorený list, ktorý dala zverejniť v septembri v roku 2018, v ktorom načrtnutím vlastného príbehu s dieťatkom s Downovým syndrómom, dnes 6-ročným synom Andersonom, deklaruje ešte stále prítomné črty predsudkov, ktoré možno zachytiť už v úvode pri oznamovaní diagnózy Downov syndróm... Jillian sa snaží vysvetliť, že skorá inklúzia detí s akýmkoľvek postihnutím do školského systému, medzi ich typických rovesníkov, nie je prínosom len pre samotné dieťa, ale pre celú spoločnosť.
Veď čítajte:
Zasnene som kráčala vestibulom k lekárovej pracovni, moja myseľ bola pri plnom vedomí, ale všetko naokolo sa mi zdalo nejasné. „Benfield...?". Vyskočila som a kráčala k recepčnej, ktorá mala v očiach ľútosť. Bolo jasné, že v tejto malomestskej budove všetci vedeli, ale čo vlastne vedeli?
Hodinu predtým som mala telefonický hovor s lekárom, ktorý mi oznámil, že výsledky prenatálnych testov sú späť, že nie sú dobré a že musíme okamžite prísť k nemu. Moje telo v 20. týždni tehotenstva padlo na podlahu v kuchyni so slovami „Oh nie...“, vychádzajúcimi z mojich úst, doplnené s prívalom sĺz, ktoré mi stekali po tvári.
S manželom sme kráčali do doktorovej ambulancie vediac, že výsledky, ktoré prišli, naznačujú, že geneticky je niečo nesprávne s našim 20-týždňovým bábom rastúcim vo vnútri mňa, ale nevedeli sme, ktorý gén či chromozóm bol postihnutý.
Sestrička nás zaviedla do vyšetrovacej miestnosti, kde sme potichu čakali. Nakoniec prišiel doktor a povedal nám: Váš syn má 99% šancu, že má Downov syndróm.
Spoznala by som vtedy niekoho s Downovým syndrómom, ale nevedela som nič o tomto stave.
Doktor nám predostrel naše možnosti s tým, že „Nebojte sa, nemusíte byť hrdinom. Ak nepôjdete na potrat, môžete porodiť tu, a postaráme sa oň, ale nemusíme vykonať nič extra pre jeho záchranu“. Inak povedané, môžeme sa rozhodnúť nechať ho umrieť.
Doktor veril, že život nášho syna nemá cenu, tak som trpela, akoby niekto umrel.
Ubehlo pár týždňov, nabrala som dosť sily na to, aby som začala znovu riadne žiť. Oprášila som svoje staré novinárske schopnosti a začala hľadať, aký život by nás mohol čakať s dieťaťom s Downovým syndrómom. Vtedy som natrafila na dve slová, ktoré ma vytrhli z hmly: školská inklúzia. Zistenie, že môj syn má šancu jedného dňa sedieť v rovnakej triede ako všetci jeho rovesníci zmenili môj pohľad na možnú budúcnosť.
20 rokov výskumov dôrazne dokazuje, že inklúzia študentov s hendikepom vo všeobecnom vzdelávaní vykazuje pozitívne výsledky. Pokroky je vidieť v čítaní a matematike, a 2-ročná longitudálna štúdia zistila, že študenti s hendikepom dosahujú značne lepšie výsledky v testoch, keď sú integrované do tried s ich rovesníkmi.
Z pohľadu typických študentov, Vanderbilt University vypracovala štúdiu, ktorá zistila, že študenti vzdelávaní spolu so svojimi hendikepovanými rovesníkmi dosahujú o 15 percent lepšie výsledky v štúdiu ako študenti, ktorí s hendikepovanými deťmi vzdelávaní nie sú. Od roku 1970 žiadna štúdia nepreukázala žiaden prospech detí s postihnutím, keď sú oddelené v špeciálnych triedach a napriek tomu len 17 percent detí s kognitívnymi (poznávacími) poruchami sú vzdelávané v stredoškolských všeobecných triedach.
Cca 78% ľudí s postihnutím dnes nepracuje. Ako môžeme očakávať, že firmy zamestnajú ľudí s hendikepom, keď o nich nevedia? Naše deti s postihnutím musia vyrastať vedľa svojich typických rovesníkov, ak chceme, aby boli zaradení do pracovného procesu. Inklúzia začína v škole.
Toto nie je len pekný nápad od matky dieťaťa s Downovým syndrómom – toto je potvrdené štúdiami. Výskumy z Univerzity vo Wisconsine zistili, že inkluzívne školské prostredie je faktor ovplyvňujúci neskoršiu schopnosť zamestnať sa pre ľudí s hendikepom po tom, ako vyštudujú strednú školu. Erik Carter, profesor Vanderbiltskej univerzity a výskumník vraví: „Skoré izolovanie nepredpokladá neskoršie odlučovanie, ono ho doslova podmieňuje. Trajektória, ktorú určíme v škole pokračuje aj po jej vyštudovaní. Musíme zaviesť smerovanie pre úplnú a zmysluplnú participáciu. Keď ide o prechodnú prípravu, záleží na mieste“.
Izolované vzdelávanie vedie k izolovanému svetu.
Špeciálne vzdelávanie nie je lokalitou, je to služba. Benefity vyplývajúce z inklúzie detí s postihnutím do všeobecného vzdelávania sú podporené výskumami, no napriek tomu rodičia musia veľakrát bojovať o to, aby sa toto vôbec podarilo. Potrebujeme vyššie očakávania pre naše deti s hendikepom doma a rovnako bojovať o vzdelávanie. Nemôžeme sa uspokojiť s ohraničenými možnosťami v triedach. Musíme deti obhájiť, pretože vieme, že to, čo vravia štúdie, je pravda: izolované vzdelávanie vedie k izolovanému svetu.
Môj doktor možno veril, že život môjho syna nemá hodnotu, pretože vyrastal v období, keď to boli „oni“ a „my“. Bohužiaľ, napriek mnohým výskumom a zákonom, je pred nami ešte veľa práce, kým sa nám podarí vymazať všetky rozdiely.
Závisí od toho školstvo, vrátane našich detí, ich budúcnosti a budúcnosť spoločnosti.
Zdroj: https://www.popsugar.co.uk/
Martina Šulová