Ako sme vás dávnejšie informovali, pred časom vznikla Platforma rodičov detí so zdravotným znevýhodnením, ktorej sme súčasťou a prostredníctvom ktorej presadzujeme práva tejto skupiny detí. Ide predovšetkým o presadzovanie dostupnosti a definovania kvality včasnej intervencie, práva na inkluzívne vzdelávanie a zlepšovania sociálno-ekonomickej situácie rodín detí so zdravotným znevýhodnením.
Podrobnejšie sme o tejto aktivite písali TU.
Dnes uvádzame jedno stanovisko, v skrátenej forme, ktoré bolo spracované mamičkou dieťaťa s DS, ktoré je integrované v bežnej základnej škole, spolu s riaditeľkou tejto školy a odborníkmi – psychológmi. Sme veľmi radi, že táto pani riaditeľka je súčasne aj v asociácii riaditeľov ZŠ, a teda bude šíriť túto myšlienku na tomto “poli”, odkiaľ bohužiaľ prichádzalo aj mnoho negatívnych ohlasov na možnosti vzdelávania detí so zdravotným znevýhodnením v bežných školách. S týmto stanoviskom sa SDS plne stotožňuje.
Škatuľkovanie a nálepkovanie vytvára imaginárnu priepasť medzi dieťaťom a jeho rovesníkmi (napr: "bežní žiaci", "najslabší žiaci", "najtalentovanejší žiaci", "znevýhodnené deti", "deti s telesným postihnutím", "deti so špeciálnymi potrebami", "ostatné deti"). Osobnosť každého človeka je jedinečná, neexistujú totiž dvaja ľudia s rovnakou osobnosťou. Od narodenia sa u človeka prejavuje úsilie vyvíjať sa, rásť a nájsť si miesto v spoločnosti. V tomto vývine však dôležitú úlohu zohráva základná a všeľudská potreba, ktorou je z hľadiska individuálnej psychológie potreba patriť, cítiť začlenenosť do širšej sociálnej skupiny a zároveň v nej dosahovať uznanie a obdiv (Adler, 1999; Dreikurs-Fergusonová, 2005).
Neexistuje však človek, ktorý by sa dokázal začleniť do ktorejkoľvek skupiny ľudí a vynikal vo všetkých oblastiach. Je teda samozrejmé, že každý z nás býva v živote konfrontovaný s prežívaním menejcennosti. Je však na nás, ako sa s nimi vysporiadame. Neúspech v jednej oblasti môžeme kompenzovať úspechom v inej, prípadne ho môžeme hyperkompenzovať v tej istej oblasti. Ďalšou možnosťou však je, že sa prejavíme neadekvátne a zabránime tak úspešnému dosahovaniu životných cieľov sebe alebo niekomu inému. Takto reagujú ľudia s nízko rozvinutým citom spolupatričnosti.
Je potrebné vytvárať všetkým deťom čo najviac príležitostí cítiť sa rovnocenne v zmysle rozvíjania citu spolupatričnosti. Cit spolupatričnosti je základom takých hodnôt ako je spolupráca, ochota prispievať, potreba byť užitočný pre spoločnosť, pomáhanie druhým a slabším, potreba pracovať a vytvárať hodnoty pre celú spoločnosť. Cit spolupatričnosti a rovnosť je zároveň prevenciou extrémizmu, fašizmu, šikanovania, súperenia o moc a nadradeného správania na jednej strane ako aj vážne narušeného sebavedomia a budovania komplexov slabších jedincov na strane druhej.
Príkladom súčasného škatuľkovania sú varianty A, B,... pre deti s mentálnym postihnutím. Napríklad žiak patriaci do variantu A môže s primeranými úľavami držať tempo so spolužiakmi v čítaní, písaní, anglickom jazyku, teda jeho individuálne schopnosti evidentne presahujú rámec variantu A a v matematike môže mať problém vôbec splniť požiadavky variantu A. Tým pádom je stále otázne, či dieťa nepresunúť do variantu B, kde sú ale nižšie požiadavky zo všetkých predmetov. Akákoľvek snaha o zaradenie dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami do "škatuľky" a o uniformitu osnov je pre rodičov ako aj pre učiteľov väčší stres než pomoc.
Priepasťou začlenenia sa do kolektívu sú aj odlišné osnovy toho istého predmetu, kedy sa dieťa so ŠVVP učí úplne iné učivo než zvyšok triedy. Ešte väčšiu priepasť vytvára vylúčenie žiaka so ŠVVP z niektorých predmetov úplne. Nie je správne sústrediť sa na odlišnosti a vytváranie špeciálneho miesta a okolností pre žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, pretože takýto status deti od seba navzájom vnútorne vzďaľuje a vytvára imaginárnu neprekonateľnú priepasť.
Pörtner (2009) uvádza, že v práci s postihnutými ľuďmi je nevyhnutné dôverovať v ich vývinové možnosti. To, že dôverujeme v ich schopnosti znamená, že jednotlivcovi s postihnutím umožníme mať za seba samého takú zodpovednosť, do akej miery to jeho schopnosti a možnosti dovoľujú. Prečo je zodpovednosť za seba taká dôležitá? Prijať zodpovednosť znamená byť braný vážne a nebyť úplne závislý na druhých.
Ďalším serióznym problémom, s ktorým sa stretávame je diagnostika. Častokrát odborníci s otáznou praxou a nejasnou metodikou testovania rozhodujú o deťoch s mentálnym postihnutím s cieľom zaradiť dieťa do škatuľky súčasného systému namiesto odborného zhodnotenia potenciálu dieťaťa, odborného poradenstva a podpory pre rodiča, učiteľa a asistenta v najlepšom záujme dieťaťa. Toto sa vo väčšej miere týka diagnostických centier pri špeciálnych školách, kde je cítiť silnú tendenciu naplniť miesta vo vlastných triedach.
V našej snahe dosiahnuť na Slovensku čo najkvalitnejšie vzdelávanie zdravotne znevýhodnených detí naďalej pokračujeme a spolu s ďalšími občianskymi združeniami sme naďalej v úzkom kontakte.
Eva Grebečiová