Canisterapia patrí k deťom s Downovým syndrómom

Dôvodov, prečo sa ja, rodič dieťaťa s Downovým syndrómom, mám zaujímať o terapie so psom, je oveľa viac ako dôvodov, prečo by som to nerobil. Canisterapia je dostupná celoročne, na Slovensku pôsobia už tímy s bakalárskym vzdelaním v odbore, prostredie je otvorené terapii so zvieratami, deti sa so psom môžu stretávať už v škôlkach, v centrách včasnej intervencie, v školách. Je však vždy vhodné zvoliť aj individuálnu formu, keďže jedine tam vieme stanoviť plán individuálneho rozvoja dieťaťa a zamerať sa na ciele, ktoré si praje rodič a odporúča ich odborník, pod ktorého gesciu dieťa spadá.

Pôsobenie psa so špeciálnou prípravou na “prácu” s deťmi so zdravotným znevýhodnením je dnes už bežná, pomerne populárna a dostupná terapia. Existuje odborná literatúra, najmä zahraničná, popisujúca priame účinky intervencie psa na dieťa z pohľadu jeho osobnosti. Ak by sme chceli jednou odrážkou výstižne definovať vplyv psa na dieťa, určite by som sa priklonila k vyjadreniu: „Všetko stojí a padá na vzťahovej väzbe medzi dieťaťom a psom.“ Ak dosiahneme pripútanie sa psa k dieťatu v emocionálnom vzťahu, ak sa nám podarí vytvoriť pocit bezpečia a istoty, ak sa nám podarí navodiť atmosféru zážitkového učenia a vytvoríme tomuto „tímu“ pracovné modely, máme ako terapeuti a rodičia vyhraté.

Prínosy a obmedzenia

Dôležitým faktorom u detí s Downovým syndrómom je vek. Pri terapiách s detičkami vo veku 2 – 4 roky sa potvrdilo, že deti uprednostňovali bezkontaktnú canisterapiu, ktorá sa zakladala na detailnom pozorovaní psa, jeho tela, tváre, jazyka, zubov, labiek. Doslova pohľady z očí do očí. Deti veľmi vnímajú vibráciu psieho tela, ktoré je často hmotnostne tri až štyrikrát väčšie ako ony samotné. Naopak, v tomto veku deti s DS neobľubujú psie sliny pri dávaní psích maškŕt ani polohovanie so psom, ktoré vzhľadom na hypermobilitu kĺbov vnímajú ako obmedzujúce a vzhľadom na vyššiu teplotu ako diskomfortné. V tomto veku uprednostňujú deti psy, ktoré nie sú hyperaktívne a „rýchle ako smršť“, lebo nestíhajú registrovať ich pohyb a vnáša to do ich vnímania nových podnetov chaos. Takže netreba siliť žiadne aportovanie loptičiek ani psie triky, ktorým dieťa v tomto vývojovom období ešte nerozumie. Veľmi citlivé sú v tomto veku deti aj na vokalizáciu (štekot a iné zvuky psa), aj keď z terapeutického hľadiska je niekedy vystavenie týmto podmetom vhodné a dieťa si časom privykne.

Pre deti s DS vo veku dvoch až štyroch rokov odporúčame canisterapie individuálnou formou v dĺžke polhodinku až hodinku, s jedným až dvoma psami, ktoré majú zaujímavé, ale skôr bledšie sfarbenie a výraz ich tváre je detinský až usmiaty. Preferujte odolné jedince s vyrovnanou povahou, ktoré zvládnu skúmavý pohľad malých slniečok, ich džavot a neisté dotyky na rôznych častiach tela psa. Určite má význam edukačný prístup zameraný na reč, poznávanie farieb, tvarov, priraďovanie, triedenie, ukladanie, a to všetko za príjemnej a trpezlivej spoluúčasti psa. Ak sa nastavíte na tento pracovný model, naša dvojica, malý človiečik a pes, si nájdu spoločné aktivity, ktoré budete moderovať a dbať pri nich na bezpečnosť.

V týchto intervenciách je pôsobenie psa založené na oxytocíne, ktorého produkcia sa spúšťa po 30-minútovej spoločnej hre psa a dieťaťa, a vibrácii psieho tela spôsobeného dýchaním a kardio činnosťou, ktorá je pulzovo veľmi podobná detskému rytmu dýchania.

Pri terapiách s deťmi s Downovým syndrómom v predškolskom a mladšom školskom veku sme mali skúsenosť, že deti preferovali pohybové aktivity, hmýrivý pohyb psa, spoločnú hru založenú na množstve podnetov a hračiek, s ktorými sa mohli spolu dosýta vyhrať. Deti s DS vo veku od 5 do 10 rokov sú veľmi spontánne, jednoducho zapojiteľné do pohybových aktivít, do spievania, tancovania a hrania rolí. Rady pracujú v skupine. V tomto veku je už u nich rozvinutá reč, aj keď nie je úplne zrozumiteľná, psovi to vôbec neprekáža. Psy vedia veľmi dobre „prečítať“ dieťa podľa celého repertoáru jeho pohybov, posunkov a krátkych povelov. Baví ich prijať „energiu“ týchto detí. Canisterapie sú často sprevádzané rýchlym striedaním aktivít a veľkou angažovanosťou detí a psov. O to viac treba dbať na systém a bezpečnosť v skupine, citlivo brzdiť náznaky hyperaktivity – či už na strane dieťaťa, alebo psa. Špecifikom v tomto veku je aj to, že deti sú fascinované psím telom – bruchom, chvostom, dokážu preskúmať až vnútro psej papule, milujú tesné objatia so psom, ktorého sa snažia objať a láskať sa s ním, majú rady aj vodenie psa na vôdzke. Toto sú však činnosti, ktoré nie sú v súlade s welfare (pohoda a spokojnosť, pozn. red.) psa, a pes má právo svojimi signálmi dať najavo, že mu je to nepríjemné, keďže nemá kontrolu nad situáciou, napríklad odchodom od detí, hľadajúc ochranu u svojho psovoda. Ako sa hovorí, všetko s mierou a niekedy menej je viac.

Pre deti s DS vo veku od piatich do desiatich rokov odporúčame canisterapie skupinovou formou, s viacerými tímami. Odporúčajú sa opäť psy vyrovnané a v dobrej kondícii. Pre túto cieľovú skupinu sa hodia psy so všestranným výcvikom, také, ktoré vedia veľa a rady pracujú. Vhodné je cvičenie psa s pomôckami, ako sú fitlopta, balančné vankúše, skoky cez kruhy, rôzne tanečné kreácie ako otočky, cúvanie, drepovanie psa a iné cviky, ktoré deti rady opakujú. Výborné je aportovanie všetkých možných predmetov, od loptičiek po plyšáky, vlastne vyrobené hračky pre psy od detí a podobne. Osvedčila sa nám zostava joga – doga či živá abeceda, kde dvojice detí cvičia základné jednoduché prvky a pes im pritom robí sparing partnera. Vyhľadávanie ukrytých pokladov, hry na pátračov, matematika so psom či čítanie so psom – toto sú aktivity, ktoré majú oveľa väčšiu hodnotu ako staré známe stokrát opakované „sadni“, „ľahni“, česanie, hladkanie a kŕmenie. Správne pripravený canis tím nemá problém prepojiť canisterapiu s arteterapiou či dramatoterapiou, či s ďalšími aktivitami, ktoré pomôžu predĺžiť spoločne strávený čas detí a psa a pritom sú pre špeciálneho psa šetrné a zabezpečujú jeho potrebné welfare.
V týchto intervenciách je pôsobenie psa, okrem spomínaných princípov, založené na učení pozorovaním a testovaním vlastných pedagogických zručností. Deti vnímajú psa ako svojho partnera, ale aj žiaka, ktorý sa tiež pomýli, občas neposlúchne, tiež stvára nezbednosti, ale je aj vytrvalý, prirodzene prítulný, rozumie im a rád je v ich spoločnosti. Deti a psy si vo vhodnom prostredí skúšajú rôzne vzorce správania a nie sú obmedzené trémou či pravidlami ako v škole. Majú väčšiu motiváciu skúmať nové veci, pes je pre nich katalyzátorom a akcelerátorom.

Pri mládeži sme zachytili trend, že začínajú uprednostňovať rozhovory a komunitné aktivity. Ak nie sú mládežníci podchytení z rodinného prostredia, je už ťažšie ich vylákať z pozície „pozorovateľa“ a často sú už menej motivovaní cvičiť, rehabilitovať či veľa športovať. Ich vzťah ku psom sa však nemení. Ostávajú verní fanúšikovia psov a myslím, že toto je vek, keď sú títo ľudia zrelí na spolužitie so psom v domácnosti bez väčších príprav a investícií do špeciálneho výcviku. Chcem povedať, že im postačuje domáci miláčik, ktorý poslúcha, je spoločenský a bude „parťákom“. V tomto období už ani tak nezáleží na veľkosti psa či odolnosti jeho centrálnej nervovej sústavy. Predsa len, adolescenti s DS sú samostatní, dokážu mnoho vecí, okrem iného aj postarať sa o psa.

Ing. et Bc. Ľubica Bátoryová
canisterapeutka PHYSIO CANIS, o. z. Žilina
externá pedagogička na UVLF v Košiciach